Svedectvo (Tomáš Fides)

Volám sa Tomáš Fides, som ženatý s úžasnou manželkou a máme spolu 2 deti ako dar od Boha. Toto je môj príbeh, ako som spoznal nášho Pána Ježiša Krista osobne:

Detstvo som mal pekné, mám milujúcich rodičov, ktorí sa napriek tomu, že nepoznali Boha osobne (teraz už poznajú, vďaka Bohu!!), snažili do môjho života vštepiť dobré hodnoty. Od malička som mal športový talent, rodičia mňa aj moju staršiu sestru brávali na lyžovačky a na rôzne výlety. Hoci sme boli chudobnejší a nemali sme auto, našich to neodradilo, chodili sme autobusom. Neskôr ma rodičia dali na gymnastiku, no keď som mal cca 11 rokov, tak zistili, že keď doma hovorím „idem na tréning“, v skutočnosti chodím „poza“ gymnastiku. Mali sme trénera, ktorý nás bil. Ja som to vtedy nevedel uniesť, tak som začal tajne chodiť do parku, trávil som čas lezením po stromoch, dokonca som presne vedel, kedy môj otec, ktorý bol v tom čase horolezec, bude kúsok odtiaľ bežať svoju trasu na blízku skalu. Ja som ho zo stromu pozoroval a darilo sa mi to držať v tajnosti pár mesiacov. Keď na to neskôr otec prišiel, tak na moje prekvapenie sa nehneval, ani ma nezbil, ale pochopil situáciu. Namiesto nútenia do gymnastiky mi dal ponuku, či by som s ním nechcel chodievať liezť a byť horolezec ako on. Od toho momentu som začal žiť tzv. lezecký život.

Športové lezenie bolo pre nás všetkým. Na vtedajšie pomery sme na Slovensku mali malú a skromnú lezeckú stenu, kde sme počas týždňa trénovali a cez víkendy sme chodievali do blízkych aj ďalekých hôr, hlavne na Slovensku, ale aj do zahraničia. V pubertálnych rokoch som sa stal majstrom okresu v športovom lezení, juniorským majstrom i vicemajstrom Slovenska, bol som aj v Slovenskej juniorskej reprezentácii a taktiež na Majstrovstvách sveta juniorov v Športovom lezení na obtiažnosť. Musím však podotknúť, že napriek tomu, že som bol celkom šikovný, lezenie nikdy nebolo úplnou vášňou môjho života a mával som aj strach, o ktorom mnohí nevedeli. Preto som najradšej liezol buď bezpečnejšie, ale extrémne ťažké športové cesty alebo krátke silové trasy, ktoré sa nazývajú po lezecky „bouldre“. Lezeniu som podriadil všetko, no napriek tomu som nebol šťastný. Ani priateľku som si nevedel nájsť, lebo som bol veľmi hanblivý. Veľa som sa pretvaroval a iným chalanom som klamal, že už mám skúsenosti so ženami. Opak bola pravda. Nemal som vlastný názor a často som hral iba divadlo. Preto som nebol veľmi obľúbený a nemal som veľa dobrý kamarátov. Neskôr som študoval jeden školský rok v USA (1999-2000), ale po roku som vedel, že dlhšie tam ostať nechcem a tak som sa vrátil na Slovensko. Následne na to som absolvoval 9 mesiacov vojenčiny a keď skončilo toto pre mňa absurdné obdobie, išiel som si s kamarátom užívať život do Španielska na niekoľko mesiacov.

Motivácia ísť do Španielska bola vo viacerých rovinách – ísť liezť na dlhšie obdobie do oblasti, kde je celý rok teplo a slnko, kde sa fajčí marihuana, hašiš, kde sa vegetuje a tiež som hľadal príležitosť nájsť „tú pravú“. Ale zapísal som si tiež do denníka, ktorý som si v tom čase viedol, že idem hľadať zmysel života. Práve tu som začal pravidelnejšie fajčiť hašiš a v tomto opojení „slobody“ som vystriedal prvé pochybné vzťahy. Takto sa moje mužstvo akosi posilnilo a nebol som už taký hanblivý. Niektoré staršie ženy mi samé začali nadbiehať. Aj sme pracovali nejaký čas na stavbe a zarábali sme veľmi dobre na naše Slovenské pomery. Stále som však nemal pocit, že žijem skutočný život, ktorý by ma napĺňal. Tu som zrejme prvý krát počul Evanjelium od jedného chalana – Slováka, ktorý mal vlastné obytné auto, kde mal aj kresťanské knihy, Bibliu a hovoril o tom, čo Ježiš urobil v jeho živote. My ostatní sme boli „neveriaci“. Sám som síce veril, že Ježiš kedysi žil, ale neveril som, že by bol osobou aj súčasnosti a jedinou cestou k Bohu. Taktiež som nechcel veriť v to „pokrytecké náboženstvo“. Mal som predsudky voči Svätému písmu práve pre cirkevné omyly a skazenosť mnohých cirkví. Zvykol som mu hovoriť, že ak Boh je, tak mňa bude musieť prijať, lebo som si myslel o sebe, že som celkom dobrý človek. S ostatnými chalanmi sme si z neho robili srandu. Žiaľ tiež musím povedať, že on napriek tomu, že vyznával Krista, žil príliš osamotený bez iných veriacich a tiež fajčieval trávu, čo nie je dobré ani pre telo, ani pre ducha. Od neho som si vtedy prečítal 2 knihy. A Boh riekol – ktorá pojednáva o tom, že nie evolúcia, alebo Boh je stvoriteľ tohto sveta. Úplne som sa tomu aj s ostatnými smial a časť tej knihy sme aj spálili pri zakladaní ohňa. Druhá kniha bola o živote jedného misionára a volala sa Dieťa Pokoja. Táto kniha ku mne tak osobnejšie hovorila, ale trvalú zmenu nepriniesla. (Poznámka: v týchto dňoch by som obe knihy hocikomu odporučil) Keďže som po 9 mesiacoch cítil prázdnotu z toho všetkého naokolo a vedel som, že nechcem skončiť ako mnohí domáci Španieli (úplne prázdni, v 30. rokoch svojho života boli mnohí závislí na dennom húlení), prišiel som domov na Slovensko a vedel som, že som zmysel života nenašiel. Písal sa začiatok roku 2004.

V roku 2005 som zažil najväčšiu a hlavne trvalú zmenu v mojom živote. Mal som vtedy 24 rokov, mal som prácu, v ktorej som zarábal pomerne slušne (až trojnásobne na vtedajšie slovenské pomery), ale ako mnohí iní som vo svojej pýche žil „svoj život“ úspechu a športu – lezenia na amatérskej úrovni a užívania si prvých  zarobených peňazí. Mal som tiež už viaceré veci „za ušami“ a stroskotané nádejné vzťahy so ženami. Z tohto rýchleho kolotoča – práca, peniaze, lezenie a silná túžba nájsť ženu svojich snov – som sa ocitol duševne aj morálne na úplnom dne. Tomuto pádu predchádzala nádej vo vzťahu, ktorý som vtedy mal. Myslel som si, že som konečne našiel tú pravú. Po relatívne krátkom čase sa však aj tento vzťah rozpadol, keďže matka mojej priateľky na ňu tlačila, že nie som pre ňu ten pravý a ona (tá matka!) má predsa rada jej predchádzajúceho priateľa. Prinútila ju, aby sa so mnou rozišla. Bol som z toho úplne v šoku, sklamaný a úplne nahnevaný na ňu, na jej matku, na svet. Dostal som sa do depresie. Kládol som si otázku: toto je tá láska, o ktorej som počul, že existuje? Existuje vôbec na tomto svete skutočná láska? Boli to dôležité otázky a verím, že si ich mnohí mladí ľudia kladú aj dnes, ale veľakrát až po tom, ako zažijú podobné sklamania. Z tohto stroskotaného vzťahu, do ktorého som chcel dať všetko, boli pre mňa východiskom alkohol, diskotéky a krátke pochybné vzťahy na pár nocí. A za tým však zostávalo ešte väčšie prázdno v mojej duši. No na druhej strane sa začalo niečo v mojom vnútri pýtať, či je toto naozja všetko, čo tento život ponúka.

Mal som dobrého kamaráta, Milana Košu (viď fotka, rok 2004), s ktorým som 4 roky sedel na gymnáziu v jednej lavici. Podvedome som vedel a vnímal, že on je iný ako ostatní moji kamaráti, ktorých som dovtedy mal. Keď mi bolo ťažko, chodieval som za ním na návštevu a on mi rozprával o Bohu a Ježišovi ako o Jeho osobnom záchrancovi. Na jednej strane som tomu nerozumel, lebo som nebol vychovaný v nijakom náboženstve, na druhej strane som mal niekde v pozadí mojej hlavy predsudky pred Bibliou a pred Osobou Ježiša Krista, lebo som sa na to stále pozeral z môjho pokriveného pohľadu – aká zlá je cirkev, akí skazení sú ľudia v cirkvi a kostoloch – a určite sú aj iné alternatívy ako sa dostať k Bohu, napr. budhizmus, ktorý sa mne osobne pozdával najviac. Milan mi daroval Bibliu na narodeniny a ja som si vtedy v duchu pomyslel: „ tak toto nikdy nebudem čítať“, lebo som stále vieru v Ježiša spájal s kostolným náboženstvom, o ktorom som bol presvedčený, že ho nechcem. Milan však hovorieval úplne iné veci, ako som čakal. Hovoril mi o osobnom poznaní Boha Otca, osobnom poznaní Ježiša Krista a čo to znamená mať Svätého Ducha v srdci a mať pokoj v srdci, ktorý tento svet nemôže dať. Takto to išlo nejakú dobu. Boh čakal na to, kedy začnem hľadať to, čo nám dokáže dať iba On sám. Boh čakal, kedy sa pokorím a budem klásť otázky, na ktoré má On večnú a trvalú odpoveď. Začal som rozmýšľať nad tým, či predsa len Milan nemá pravdu a čo sa vlastne v Biblii píše.

Jeden večer, na to nikdy nezabudnem, som bol doma sám (býval som ešte v Prievidzi u rodičov) a začal som si čítať Bibliu. Práve tú, o ktorej som povedal, že ju nikdy čítať nebudem (nikdy nehovor nikdy). Predchádzalo tomu akési pokorenie a rozhodnutie, že si prečítam Bibliu bez predsudkov a bez náboženských návodov. Čo keď má ten môj kamarát pravdu? Čítal som teda od Nového zákona – Evanjelium podľa Matúša. A vtedy sa to stalo! Ako som čítal 5. a 6. kapitolu, zrazu som vnímal, že to hovorí hlboko do môjho srdca. Úplne som bol prekvapený, lebo ja som s osobným Bohom do vtedy nepočítal. Zrazu som cítil, že priamo ku mne hovorí Ježiš Kristus (aj fyzicky som cítil na tele zimomriavky, aj srdce cítilo, že tam Pán Ježiš bol prítomný, že sa až chvelo a bolo akoby obnažené pred niekým, kto ho dobre pozná) a začal som seba vidieť tak, ako ma vidí Boh. Ako človeka, ktorý dovtedy v živote hlavne bral a sám chcel byť šťastný na úkor iných. Boh mi ukázal, že som bol stratený v mnohých hriechoch, o ktorých som dovtedy ani netušil, že v mojom živote sú. Ani len slovo hriech som nepoznal ako osobnú záležitosť. Začal som plakať nad tým všetkým a cítil som, že mám Bohu vyznať dôvod, že preto sa takto cítim, lebo som žil bez Boha a tento stav bol výsledok života v hriechoch a sebectva. Prvýkrát som sa modlil vlastnými slovami a vyznal som to, čo som mal v srdci: hanbu, zranenie, hriechy a zlomenie.  A vtedy sa to stalo. Božie slovo hovorí, že kto sa celým srdcom obráti k Bohu a bude prosiť Ježiša Krista o odpustenie hriechov a uzdravenie duše, dostane dar Svätého Ducha a bude mu odpustené pre obeť Pána Ježiša Krista na kríži, kde On za nás niesol naše hriechy a dáva nám ako dar odpustenie. Kto toto vyzná, stane sa Božím dieťaťom a bude mať pokoj, ktorý je nad všetko ostatné. Povedal som slová v tomto zmysle: „Otče, tento hriešnik som predsa ja. Už nechcem žiť takýto život, ako som žil doteraz. Dávam ti celý svoj život.“ Keďže som tam bol sám, vedel a vnímal som, že všetko je reálne a veľmi osobné. Cítil som, že Boh sa doslova dotkol môjho srdca a všetko to zlé, čo som vyznal a čo ma ťažilo Boh zobral navždy preč. A vtedy som prvýkrát počul Boha, ako priamo mne niečo povedal. V mojom srdci sa ozýval hlas: „Teraz si kresťan“. Stalo sa to dvakrát, že som toto počul srdcom. Ledva som dýchal, ale radoval som sa tak veľmi, že som pri tom skákal ako malé dieťa, ako človek, ktorý bol predtým dlžný nezaplatiteľnú sumu, ale zrazu vie, že niekto Iný to za neho zaplatil a vyriešil. Vedel som s istotou, že Boh je, že mi cez osobu Spasiteľa Ježiša Krista všetko odpustil, že Boh vesmíru vstúpil v osobe Svätého Ducha do môjho srdca. Aj keď sa to rozumom nedalo všetko uchopiť, vedel som, že je to skutočnosť a bol som ľahký ako pierko…

Toto sa stalo v roku 2005, mal som vtedy 24 rokov. Odvtedy žijem život s Bohom každý deň. Boh mi daroval krásnu manželku, dve deti a prácu, ktorú robím rád. Za ten čas Boh zachránil aj môjho otca, moju mamu a niektorých mojich kamarátov a ďalších ľudí, ktorí žili život bez Boha rovnako, ako predtým ja.

Prečo to všetko takto píšem? Aby každý, kto si toto prečíta, s istotou vedel, že Boh je skutočný a dáva trvalé východiská zo zlomenosti, depresií, zrady, choroby a iných problémov. Nie dočasné a čiastkové, ale trvalé. Ak by som mohol porovnať život bez Boha s Bohom, nikdy by som to nevymenil naspäť. Toto isté ti želám z celého srdca, nech sa spolu môžeme radovať vo večnosti s našim Bohom a Spasiteľom Ježišom Kristom.

S láskou Tomáš