Ako mi Boh zachránil život (Igor G.)

Existuje Boh?  Ak áno, aký je? Len to tu naštartoval a už sa viac nestará ? Alebo ho zaujíma iba to, či si človek splní nejaké náboženské povinnosti, inak nech si robí čo chce. Alebo… to tu iba z hora pozoruje a po smrti roztriedi ľudí na dobrých a zlých, alebo…

Ráno som sa zobudil oddýchnutý, sledujem ako slnko svieti cez zamrežované okno a svetlo sa rozlieva po izbe. Vyberám cigaretu a idem na balkón. Mám ešte pár minút, kým sa nám začne program. Chladný ranný vetrík roztancoval listy na breze oproti, dnes bude pekný deň. Ale nie tu. Na protidrogovom liečení je človek ako v inom svete, vytrhnutý zo svojho života a zasadený do nového s vlastným poriadkom, zákonmi, pravidlami. Ako som sa sem dostal ? Ako 18 ročný stredoškolák mám pocit, že som toho prežil na jeden život až priveľa. Kde sa stala chyba ?

Človek žije podľa svojej viery. A keďže som veril, že Boh neexistuje, že život je náhoda a nemá zmysel, lebo vesmír má miliardy rokov a celá ľudská civilizácia je len kvapka v mori času, žil som podľa svojej viery. Prečo by mi malo na niečom alebo niekom záležať ? Za 200 rokov budeme všetci mŕtvi a nikto si ani nespomenie, že nejaký Igor tu niekedy žil a čo robil. A v podstate mi bolo jedno, či zomriem za 10 rokov alebo za 60.

V škole som nerobil nič. Za tri roky som 5 krát prepadol, lebo som nebol ochotný zabíjať čas učením a náramne ma to nebavilo. Teda okrem odborných predmetov, tie mi išli nejak samé. Na reparát som sa učil pár minút denne, týždeň predtým a nechali ma prejsť. To mi stačilo. Popri tom som bol dobrý vo vyrábaní problémov, ale aj ich žehlení. Vravel som si, že mám individuálny študijný plán – chodil som do školy, ako sa mi to práve hodilo a keď sa toho už nazbieralo veľa a vyzeralo to, že ma vyhodia, začal som sekať dobrotu a pár týždňov som bol vzorným žiakom, kým sa to okolo mňa trochu neupokojilo. Potom som pomaly nabehol na starý systém a tak to išlo stále dokola.

To,  že som tu na liečení, nie je náhoda. Problémov bolo už veľa a potreboval som trochu upokojiť hladinu doma, aj v škole. Po troch týždňoch ma pustili. Prišiel som tam s tým, že si chvíľu oddýchnem a potom nabehnem do starých koľají, ale  odchádzal som s pevným rozhodnutím prestať piť a  fajčiť marihuanu. Uvedomil som si, že to, ako žijem, nerobí lepší ani môj život ani život mojich blízkych a okrem toho mi došlo, že tá moja mama ma asi predsa len má rada, aj keď nevie čo so mnou.

Takže radikálna zmena: predtým som húlil denne, keď bolo čo a niekoľko krát cez víkendy som bol pravidelne spitý. Doktori mi povedali, že závislosť je choroba na celý život, a aj keď budem 20 rokov abstinovať a potom si dám čo i len malé pivo, je len otázka času, kedy do toho spadnem zas.

Tak som prestal úplne. Ani kvapka. Z kamarátov mi ostal jeden, ktorý nepil a nehúlil a tak som s ním trávil dosť času. V tom čase som si našiel frajerku. A hoci som sa snažil, abstinencia mi vydržala cca. pol roka. Potom som pil zase, ale už to nebolo také divoké ako predtým, snažil som sa mať nejakú mieru a aj sa mi to darilo. Chodil som sám domov, nespával v kvetináčoch a po lavičkách, nevystrájal výtržnosti a stále som nehúlil. Malo na tom podiel aj to, že som mal podmienku a do basy sa mi naozaj nechcelo – tu už sranda končila – takže som sa snažil vpratať do kože.

Takto prešli tri roky. Dokončil som strednú školu, našiel si prácu v Bratislave, pil stále viac, sem tam si zahúlil a po pár mesiacoch čo som bol tam, sme sa rozchádzali s priateľkou.

Našiel som si prácu tu doma v Prievidzi, aby som to zachránil, ale nedalo sa. Rozišli sme sa a so mnou to šlo dole vodou. Navonok som sa tváril, že je všetko fajn, ale vnútri som bol rozbitý, ubolený, mal som hrozné výkyvy nálad a do toho ma začali trápiť zlé veci, čo som porobil dávno predtým. Nemal som pokoj vo dne ani v noci, bol som väzňom v svojom tele. Po niekoľkých mesiacoch som bol na tom tak zle, že som reálne rozmýšľal nad tým, že to tu zabalím. Vtedy som veril, že keď človek zomrie, nie je nič – len tma, ako keď zaspíš len sa už nezobudíš.

Lenže to už bola Božia záchranná akcia rozbehnutá.

Jeden kamarát začal robiť finančné poradenstvo a ja som bol jeho prvý a jediný klient. Potom to nechal tak, ale keďže už so mnou spísal akýsi formulár, ozval sa mi chalan Kavo, ktorého som v živote nevidel a pozval ma na kávu, že pokecáme. Ani neviem prečo som šiel. Potom sme sa stretávali častejšie a tento chalan mi hovoril o Bohu. Ja som mal síce svoj názor, ale bol som zvedavý, ako a prečo verí takému niečomu. Prvý človek, ktorý tomu naozaj verí a aj podľa toho žije. Nie iba „no veď hádam bude nejaký pánbožko“ ale fakt naozaj verí, že Boh je , že ho má rád, že sa oňho zaujíma, pomáha mu, stará sa ako dobrý otec. Čudné… zaujímavé.

Boh stavia most ku mne, lenže ja nie som ochotný ani len pripustiť, že by mohol existovať.

Dostáva sa mi do rúk dokument Odomykanie tajomstva života. Je v skratke o tom, že je mizivá pravdepodobnosť, že život vznikol náhodou. Každá bunka, aj tá najjednoduchšia obsahuje DNA, teda kód, informáciu. Bill Gates povedal, že DNA je ako počítačový program, ale oveľa zložitejšia. Keď necháte opicu ťukať do písacieho stroja milióny rokov, možno v tom všetkom nájdete pár zmyslu plných viet, ale aby sa to dalo prirovnať k množstvu informácii obsiahnutých v jedinej bunke, muselo by nám náhodou vzniknúť kompletné Shakespearove dielo.

Tak dobre teda: Boh možno existuje, nejako to tu nakopol, ale čo ja s tým ? Či som veril, že Boh nie je alebo či verím, že je, je to jedno. Všetko ostalo ako predtým.

Po krátkom čase ma Kavo zavolal do zboru (to je miesto, kde sa stretávajú takí, ako on), a ja som šiel. Bol som proste zvedavý. Ako som tam vošiel, hneď som cítil, vnímal, že tí ľudia majú pokoj. Úplne to z nich išlo a oni vyzerali, že si to ani neuvedomujú a mne to tak zúfalo chýbalo a keď preberali Bibliu, tak sa ma to silno dotýkalo. To bolo v piatok. O týždeň som mal dilemu, či ísť znova do zboru alebo s partiou na chatu. Išiel som na chatu, celý čas som mal ako keby masku na sebe, že je všetko v poriadku a som v pohode, ale bolo mi strašne mizerne. Aby som to prehlušil, pil som, kým som vládal, do toho húlil ako mnohokrát predtým, až ma vyplo a neviem nič. Na druhý deň som sa dozvedel, čo som ešte povystrájal a veru veselo mi nebolo. Vlastne som nevedel, ako sa k tomu postaviť, tak som nahodil hrdinskú pózu, ospravedlnil sa a tým to bolo akože vybavené. Začal nový týždeň, ale vravel som si, že v piatok pôjdem s tým Kavom do zboru. Šiel som a keď zbor skončil, silno som cítil, že sa niečo má stať. Neviem to vysvetliť, proste som vedel, že ma niečo čaká. Šiel som autom domov, ale keď som bol pred domom, zavolal som Kavovi a poprosil ho, či sa ešte môžeme stretnúť. Stretli sme sa v Jalovci a len tak sme sa tam prechádzali a rozprávali. Už dávnejšie mi hovoril, že mi Pán Ježiš môže pomôcť s tým, čo prežívam a teraz sa ma spýtal, či sa chcem modliť a poprosiť ho, aby mi odpustil moje hriechy. „Áno chcem“, kľakli sme si  a vtedy začal môj vnútorný boj. Vedel som, že celé moje vnútro je odhalené pred Všemohúcim, že vie o mne úplne všetko, pozná každú myšlienku a je svätý. A ja? Ja som spravil v živote veľa zlého, ublížil som mnohým a s týmto sa mám pred Bohom ukázať? Najradšej by som ušiel ale nejak som v sebe nazbieral odvahu a vykročil k Nemu s tým mojím skazeným životom a ľútosťou nad tým, čo som porobil. A On? V tom momente to zo mňa zložil. Cítil som, ako keby zo mňa spadol obrovský kameň, tak dlho som ho nosil a zrazu to bolo preč. Bol som voľný, slobodný. Prvýkrát  po niekoľkých mesiacoch som sa zo srdca usmial, radosť, ľahkosť, pokoj v momente vystriedal tú temnú kôpku, v ktorej som žil. Boh je dobrý.

Takto začal môj nový život. V Biblii sa píše: „Keď je niekto v Kristovi, je novým stvorením, staré veci pominuli a nastali nové.“

Dnes, keď píšem tieto riadky, je tomu desať rokov. Ani raz som neľutoval. Mnoho som toho s Bohom zažil. Mnoho pekných chvíľ, keď sme boli len my dvaja spolu, mnoho vypočutých modlitieb, to, ako mi bol blízko, keď som Ho potreboval. Keď mi bolo ťažko, vždy dodržal, čo sľúbil, že bude s nami po všetky dni až do konca sveta. A ja som rád pri Ňom, to je to najlepšie na svete. V mnohom ma zmenil, vzal moje závislosti, daroval mi krásnu manželku a štyroch úžasných chlapcov. Učí ma, ako sa o nich starať, ako im prejavovať lásku, ako ich vychovávať. Stará sa o nás a dáva nám, čo potrebujeme. Je môj priateľ, viem, že za Ním môžem kedykoľvek s čímkoľvek prísť a že ma nenechá ani neopustí, keby čokoľvek bolo, som Jeho dieťa. Môj domov je v nebi – tam sa teším a tam raz prídem, tu som len na chvíľu.

Igor G.