Moje svedectvo (Janka K.)

Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že budem písať svedectvo o Ježišovi, pokladala by som to za dobrý vtip. Mala som všetko potrebné. Dobré rodinné zázemie, zaujímavú prácu, peňazí tak akurát, priateľov na výlety aj na zábavu. Bola som v podstate so sebou spokojná. Počítala som s tým, že všetko budem vedieť nejako vyriešiť. Ale tragická udalosť, náhla smrť môjho manžela, mi úplne vytrhla kormidlo z rúk.

Vo vedľajšej izbe spal náš ročný syn, ja som chodila po byte a ničomu nerozumela. Toto je koniec môjho šťastia? Veď sme mali toľko plánov. Vtedy som ešte nevedela, že mnoho ľudí v modlitbe prosilo Boha, aby vstúpil do môjho života. Smútok bol neznesiteľný, ale cítila som, že niečo zvláštne a nevysvetliteľné mi pomáha niesť moju ťažobu. Dovtedy som ani len netušila, že Boh je niekto, kto je stále pri mne, kto ma počúva a ochraňuje, kto mi rozumie a dáva dobré rady. A zrazu tu ten Niekto bol. Deň za dňom som začínala spoznávať Ježiša Krista, ktorý, neviem vám povedať ako to robil, ale smútil so mnou. Chytila som sa Ho ako topiaci slamky. Už to nebola iba postava z dávnej minulosti, ale Boží Záchranca, ktorý kráča popri mne. On kráčal na Golgotu, ja celá zničená som skackala popri ňom. On čistý a nevinný, ja špinavá a hriešna. On našiel na vrchole smrť, ja odpustenie, On život, ja slobodu. V Ježišovi Kristovi som našla nielen chvíľkové zabudnutie na starosti. Prežila som to, že môj hriech ma oddeľuje od Neho a vrhá ma do temnoty, ale aj to, že ma miluje a drží v náručí. Dal mi pochopiť, že svojou krvou zaplatil za všetky hriechy. Prijala som Ježiša za svojho Spasiteľa. Prijala som Jeho ponuku stráviť s Ním večný život. Toto bolo moje najdôležitejšie rozhodnutie v živote.

Následne moje kroky viedli medzi kresťanov, s ktorými sme chválili Pána a navzájom sa povzbudzovali. Bibliu som začala brať do rúk s vážnosťou. Zistila som, že slová v nej sú naozaj živé, plné Božej múdrosti. Nachádzala som v nej posilnenie, útechu, aj radu do konkrétnych situácií, ktoré som prežívala. Raz som prosila Pána, aby ma povzbudil a poradil mi, ako sa starať o domácnosť.  Bola som bez manžela veľmi osamelá, celá ťarcha ležala na mne. A vedela som, že aj synovi bude otec chýbať. Nakŕmiť, zaspievať, objať, to mi išlo, ale nahradiť mu otca bolo pre mňa niečo nemožné. Božia odpoveď nedala na seba dlho čakať. V žalme 68 som si prečítala, že:

„Sirotám je otcom, vdovám zástupcom, Boh vo svojom svätom príbytku.“

To bola úľava. Ja sa už nemusím obávať, kto sa ma zastane pred okolitým svetom. Bude to On, Hospodin. Aj obavy o syna a o otcovskú výchovu zmizli. Veď Boh hovorí, že On sa postará. Veru, často Ho prosievam, aby vzal veci v mojej rodine do svojich rúk. Môžem vám potvrdiť, že je verný svojmu slovu.

S usporiadaním rodinných vzťahov súvisel aj môj ďalší problém. Možno nedôležitý, smiešny, ale vtedy ma veľmi zaťažoval. Je napísané, že muž má byť hlavou ženy. Vysvetľovala som si to tak, že muž by mal mať niektoré veci na starosti a niesť zodpovednosť za dôležité rozhodnutia, ktoré sa týkajú celej rodiny. Tým by odbremenil ženu. Cítila som, že povinnosti hlavy rodiny mi nie sú príjemné. Ale kde vziať tú hlavu, keď som vdova a žiadny partner nebol na obzore! Radila som sa s mnohými učenými ľuďmi, chodila na tábory a vypytovala sa prednášajúcich, ako by to vyriešili. Zdalo sa, že moja otázka ich zaskočila, nevedeli mi odpovedať. Tam, kde končí ľudská múdrosť a ľudské riešenie, tam je miesto pre hlas Ducha Svätého, nám zasľúbeného Radcu. Neúspešné hľadanie odpovede som vyrozprávala jednej nenápadnej žienke. Spýtala sa ma, ako vnímam Ježiša, čím mi je? No, veď to všetci vieme, je Spasiteľom, Pánom, Vodcom. Chcela viac, niečo osobnejšie. Bratom? Priateľom? Stále jej to nestačilo. Napokon mi položila otázku: „Čo si myslíš, mohol by ti byť manželom?“ Ja som stŕpla, čo je to za opovážlivosť! Ale súčasne som zacítila, že niečo ťažké zo mňa padá. V tú noc som v modlitbe poprosila Ježiša, aby sa stal mojim manželom. Tým, ktorý bude viesť našu rodinku,  ktorého budem milovať, počúvať a poslúchať. Tak, ako sa na Božiu ženu patrí.

Mnoho by som vedela rozprávať o tom, ako ma nežná, niekedy prísna, ale vždy spravodlivá Božia ruka vedie pozemským životom. Veď je denno-denne s nami. Som mu nesmierne vďačná, že ma miluje. Že bol veľmi trpezlivý a na opätovanie Jeho lásky čakal celých 35 rokov môjho života. Ochraňoval ma aj v časoch, keď som mu nevedela prísť na meno. Pomohol mi, hoci som Ho o pomoc neprosila. On vedel, že ľudské slovo nedokáže zahojiť hlbokú ranu. Naučil ma, že mám odpúšťať ľuďom, ktorí mi ublížili, ale aj sebe, keď sa neviem zmieriť s mojimi zlyhaniami. Nastavil mi zrkadlo, aby som sa pozrela na seba Jeho očami, ale nenechal ma stáť zhrozenú nad mojou špinou, odpustil mi. Moje čierne rúcho vybielila červená krv obetovaného Baránka, Ježiša Krista, Božieho Syna. Dal mi naozaj veľmi veľa lásky, ktorú som si ničím nezaslúžila, ktorú som s radosťou a vďakou prijala.

Túžim, aby ste si aj vy uvedomovali, že nikdy nie ste sami. Či v dobrých časoch, či v zlých chvíľach, vždy bude pri nás Boh. Aj keď sme smutní, aj keď sme veselí, On nás neopustí. Je s nami, keď sa nám darí dodržiavať pravidlá a neodíde, keď sa vydáme nesprávnym smerom. On nás všetkých miluje. Svojim príbehom dosvedčujem, že On, živý Boh a môj Pán je presne ten, ktorý mi zaviazal rany, keď som mala skrúšené srdce, vyviedol ma zo žalára mojich hriechov a zranení do Božej slobody, keď som smútila dal mi veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha a chválospev namiesto malomyseľnosti ( z Izaiáša, 61. kapitola). Otvorte mu aj vy dvere dokorán.

Janka K.