Ako mi Boh ukázal moju pravú tvár (Dajana K.)

Vychovávala ma moja mamička sama aj s mojimi dvoma mladšími bratmi – dvojčatami. Mala to veľmi ťažké, ale robila to z celého srdca a najlepšie ako vedela. K Bohu sa ma snažila viesť moja babka, ktorá ma brávala do katolíckeho kostola. Pravdu povediac som to neznášala, hoci keď sa čítalo z biblie mala som veľmi pekné pocity. Bol to pre mňa taký svetlý bod omše. Chodila som v škole na náboženstvo, kde jedna pani katechétka vo mne zabila aj tu malú vieru v Boha, ktorú som mala. Snažila sa nám vysvetliť Božiu spravodlivosť. Nebol to moc vydarený pokus, lebo príklady ktoré uviedla sa mi teda rozhodne nezdali spravodlivé. Takže asi v 4.triede som usúdila, že buď Boh neexistuje, alebo nie je spravodlivý.

Potom prišla puberta a bola to búrlivá puberta. Keď som mala 12 už som začala dosť vyvádzať a pamätám si, že na 15. narodeniny som prvý krát húlila marihuanu. Viete si predstaviť ako to asi pokračovalo nasledujúce roky. Chalani, alkohol, drogy, cigarety, diskotéky – čo dodať! Zaujímavé na tom však bolo, že som si o sebe myslela – som dobrý človek! Mám okolo seba kamarátov, ktorí ma majú radi a so mnou je všetko v najlepšom poriadku. Nechcem povedať, že všetko čo som robila bolo len zlé, mám aj veľa pekných spomienok na toto obdobie, ale hodnotila som sa len na základe toho dobrého, nie toho zlého.

Na strednej škole sa však začali v mojom vnútri otvárať aj hlbšie otázky. Aký je zmysel života? Prečo som tu? Tak som začala čo-to čítať a tvoriť si svoj pohľad na svet a život celkovo. Vtedy som už s kresťanstvom moc nerátala, ako s možnosťou, ktorá by ma priviedla k pravde. Už som vnímala všetko to pokrytectvo či už v rodine, alebo z histórie katolíckej cirkvi. Nejaké odpovede som síce našla, aj nejaký ten zmysel života. Problém bol ale v tom, že to bolo takmer každý mesiac niečo iné. Chvíľu to, potom ono, proste nič trvalé.

Až prišla vysoká škola. Ďaleko od maminy, vďaka ktorej som sa aspoň trochu snažila držať na uzde. Takže už žiadne zábrany – no to dopadlo! Čo bolo, ale pozitívne je, že Pán Boh vtedy začal so mnou jednať. Začal mi ukazovať moju pravú tvár! Ako keby povedal: „Chceš si žiť pre seba? Svoj dobrý život bezo mňa, tak ako ty chceš, bez ohľadu  na kohokoľvek? Dobre, ale ponesieš si následky! Už si bez mojej ochrany.“ (zaujímavé je, že ma Boh chránil ešte ako neveriacu, neskôr som si spomenula na toľko momentov) Aby som to skrátila, ten polrok bol horor, pokašľala som čo sa dalo, narobila som si kopec hanby vďaka alkoholu a takmer každý ma nemal  rád. Spolubývajúce ma vyháňali z izby, že som protivné rozmaznané decko, ktoré hľadí iba na seba. Bol to pre mňa dosť šok, začala som o sebe naozaj rozmýšľať. Kto som? Som naozaj taká zlá?

Súbežne so všetkým čo sa dialo, som čítala rôzne náboženské knihy, najmä s filozofiou New Age, ale dostala sa mi do rúk aj biblia. Začala som ju čítať čisto zo zvedavosti, len aby som mala prehľad čo sa tam píše. Bolo to ťažké čítanie, ale niektoré veci sa mi naozaj páčili. Až dokiaľ som nenarazila na túto pasáž:

„Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem. Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč. Lebo som prišiel postaviť syna proti otcovi, a dcéru proti matke a nevestu proti svokre a vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (ev. Matúša 10:34-36)

Vtedy som sa veľmi nahnevala! No to ti teda ďakujem! Ja chcem pokoj a nie žiadny meč! Hodila som tú knihu cez pol izby.

Nakoniec sa všetky tie moje neúspechy vystupňovali do kvalitnej depky, a pamätám si ako som išla večer po tme zo stanice domov a plakala som. Začala som sa spontánne modliť modlitbu: „ Pravý Bože, ak si, tak mi pomôž“ Nevyslovila som žiadne konkrétne meno, mala som v hlave riadny guľáš, nevedela som ku ktorému Bohu mám volať. Budha? Alah? Krišna? Ja som naozaj nevedela, ktorý je ten pravý. No a čuduj sa svete, On mi pomohol. Napadla ma myšlienka: „Zavolaj Milanovi“ Bol to môj kamarát z detstva (v súčasnosti už môj manžel. ) Tak som sa ozvala Miňovi, že či má čas. Mal a stretli sme sa ešte v ten večer 1.februára 2005. Bolo to pre mňa problém len tak začať rozprávať o Bohu, a tak sme sa rozprávali o hviezdach a všeličom inom. No a potom nám všeobecné témy došli a on sa ma opýtal: „Ty sa chceš rozprávať o Bohu, však?“ Začala som plakať. Tak pokračoval a začal mi rozprávať o Pánovi Ježišovi. O tom že Pán Ježiš zomrel za moje hriechy, ale nielen to. Že On aj vstal z mŕtvych na moje ospravedlnenie. Jednoducho, že všetku tú moju špinu, hanbu a hriech zobral na seba a ja môžem byť čistá. Čistá pred Bohom. Ospravedlnená. Zachránená. Že môžem začať žiť úplné nový život s Ním. V ten večer sme sa modlili, prosila som Boha o odpustenie všetkých mojich hriechov a povedala som, že už nechcem žiť bez Neho, ale s Ním. Pán Boh urobil zázrak a zmenil moje srdce. Nejakým zvláštnym spôsobom mi dal nové srdce. Bola som to ja, ale už som nebola taká istá ako predtým. Určite nie v tom ako som začala vnímať svet okolo. Otvorili sa mi oči. A ako bonus som v jeden deň  prestala piť, fajčiť a nadávať. Viete si asi predstaviť, ako sa ľudia na intráku museli veľmi diviť. Bola som atrakcia. Dajana s bibliou! Pusa sa mi nezastavila, a tomu, kto ma bol ochotný počúvať tomu som rozprávala, čo som zažila a čo pre mňa Pán Ježiš urobil. A kto nebol ochotný musel počúvať tiež, lebo moja pusa sa nechcela zastaviť.  Bolo to tak silné, tak reálne, tak úžasné, že som nemohla inak.

No a prvý verš, ktorý mi Pán vysvetlil v praxi, bol ten ktorý ma tak veľmi nahneval. Veľmi rýchlo moja mamina zistila, že som nejaká iná. Že chodím „len s tou bibliou“. Darmo som sa jej priznávala, čo všetko zlé som v minulosti povyvádzala a že môže byť len rada, že Boh zmenil môj život. Ale ona iba plakala a plakala a plakala. Potom prišiel robiť poriadky ocino, ktorý sa ma snažil odvrátiť od nasledovania Ježiša a postupne celá rodina. A ja som si spomenula na tie verše. Áno, Pán Ježiš v tomto význame rozdeľuje. Júúúj, ale čo všetko mi len dal! Chvála mu za to!

Dajana K.