Vzorné dievčatko? (Anička G.)

Ahojte:) som mamina na materskej a starám sa o mojich štyroch synov – momentálne má najstarší 6 rokov a najmenší 8 mesiacov. Môj život síce nie je plný dramatických zmien a navonok sa podobá životu mnohých mojich priateľov a ľudí okolo mňa, ale v skutočnosti som nesmierne vďačná za milosť, ktorej sa mi dostalo. Pretože bez nej si neviem predstaviť žiť, z nej čerpám silu na každý deň. Ale pekne od začiatku.

Narodila som sa mojim rodičom ako najstaršia dcéra spomedzi mojich súrodencov – troch mladších bratov. Ako sme vyrastali, bola som prirodzene vedená k najväčšej zodpovednosti a starostlivosti o mojich bratov. Chvíľkami som bola tak trošku ich druhá mama. Môj ocino bol veľa preč – veľa pracoval a okrem toho prerábal starý dom, do ktorého sme sa mali nasťahovať. Mamina sa nám venovala najviac ako vedela, a z detstva si najviac pamätám práve chvíle s ňou. S odstupom času vidím, ako veľmi mi chýbal môj ocino. Chcel nám dať čo najlepšie materiálne zabezpečenie, za čo si ho nesmierne vážim, ale niekde v srdci mi zostala diera po tom, aby som s ním mala lepší vzťah. To sa potom prenieslo aj do ďalších udalostí môjho života, o ktorých budem hovoriť.

Keď som ako 9-ročná nastúpila na osemročné gymnázium, úplne som sa oddala učeniu. Nároky boli veľké a ja som sa chcela poctivo pripraviť na vyučovanie. Celých osem rokov som absolvovala so samými jednotkami. Pohltilo to však všetok môj čas – doobeda v škole a poobede za knihami. Z tohto obdobia si pamätám jedine toto. Moji bratia boli „parťáci“ a veľa času trávili spolu. Hrali spolu vonku hokej, hrali sa spolu v izbe. Ja som bole vždy tak trošku mimo toho, a to spôsobovalo moju osamelosť. V triede sme boli celkom dobrá partia, ale so spolužiačkami som netrávila veľa času. Len občas nejaká narodeninová oslava. Moja mamina mi rozprávala o Pánovi Ježišovi a o tom, aby som Mu odovzdala svoje srdce so všetkým, čo v ňom mám. Podvedome som vnímala, že je to dobrá cesta a jeden večer, mala som vtedy 12 rokov, som sa na posteli modlila jednoduchú modlitbu spolu s maminou. To bol môj prvý krok smerom k Pánovi. Bola som síce malé dieťa, ale to nič nemenilo na skutočnosti, že aj ja potrebujem Boha. Mohli by ste si pomyslieť, čo je to za nezmysel…veď malé dieťa predsa nemá nejaké „hriechy“. V Biblii sa píše, že „všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu“. Platí to pre každého. Všetci sme oddelení od Boha bez ohľadu nato, ako žijeme a čo máme za sebou. Boh má iné merítka ako my. Keď prvý človek Adam zhrešil, hriech je odvtedy prirodzenosťou každého človeka, odkedy sa narodí. Uvedomila som si, že áno, hoci som „vzorné dievčatko“, potrebujem Pána, aby mi dal nové srdce.

Toto rozhodnutie ovplyvnilo celé moje ďalšie fungovanie v škole. Spolužiaci vnímali, že som iná a niektorí mi to dávali aj pocítiť. Zvlášť jeden spolužiak si na mňa „zasadol“ a takmer celú dobu nášho štúdia mal voči mne nepríjemné poznámky. Bolo to ešte znásobené tým, že som sa jednoducho obliekala a nemaľovala som sa. Proste som nebola „in“ ako ostatné spolužiačky. Cítila som jeho posmievanie a opovrhovanie a spôsobovalo to vo mne pocit menejcennosti. Toto vo mne zostalo v istej miere doteraz, ale Pán ma postupne uzdravuje a dáva mi vidieť moju hodnotu Jeho očami. V Jeho očiach sme totiž všetci ako vzácne perly, ktoré On zdvihol zo zeme, očistil, a vrátil nám späť naše stratené miesto. Pretože keď stvoril tento svet, prvých ľudí stvoril „na svoj obraz“. Až hriech spôsobil naše pokrivenie, zlyhanie a pád. On nás však tak miloval, že dal svojho jediného Syna – Pána Ježiša na kríž, aby trpel za môj aj tvoj hriech, a tak nám vrátil našu stratenú hodnotu. Dnes môžem povedať, že Pán ma cez celé školské obdobie preniesol a dokonca mi daroval aj úžasný záver, keď som v maturitnom ročníku na hodine slovenčiny mohla celej triede otvoriť svoje srdce, svedčiť im o tom, čo pre mňa Pán vykonal a rozprávať im príbehy z Biblie. Veľa spolužiakov to vtedy zlomilo, chceli vedieť viac a mnohí sa mi ospravedlnili (medzi nimi aj spomínaný spolužiak). Verím že aj oni nájdu v živote Pána a odovzdajú sa Mu.

Môj vzťah s Pánom však medzitým musel dozrieť a prejsť skúškami. V šestnástich rokoch som mala vážne pochybnosti o tom, či som naozaj spasená a ako to vlastne so mnou je. Nenamýšľam si to? Naozaj pôjdem do neba? Nemohla som niekoľko nocí spávať, tak ma to trápilo. Ale On videl moje otázky a dal mi odpoveď. Keď som si otvorila Bibliu, padli mi oči presne na miesto, ktoré som potrebovala počuť a ktoré ma uistilo. Už si vôbec nepamätám, čo to bolo :) ale vedela som, proste som vedela, že na Jeho slove môžem stáť. Som Jeho, On ma očistil, daroval mi večný život a nikto mi toto vedomie nevezme. Jeho slovo stojí naveky. Aj vás povzbudzujem, ak máte pochybnosti o čomkoľvek, volajte na Boha, hľadajte a On sa Vám dá nájsť. On nenechá zahanbeného nikoho, kto potrebuje nájsť odpoveď. Čítajte Bibliu, nie je to staromódna kniha ale práve naopak, sú tam veci aktuálne pre každého človeka.

Po skončení gymnázia som nastúpila na vysokú školu do Bratislavy, a to znamenalo pre mňa ďalšie štúdium a ponorenie sa do učenia. Toto mi však išlo už „ľahšie od ruky“, keďže som študovala to čo ma baví – učiteľstvo pre materské školy a 1. stupeň ZŠ. Doma sa však menila situácia, rodičia sa rozvádzali a ja som cítila, že ma už doma veľa toho nedrží. Jednoducho povedané, mala som na mnoho vecí svoj názor a moja temperamentná povaha spôsobila mnohokrát výmenu názorov medzi mnou a rodičmi. Chcela som odísť a čím skôr si vytvoriť svoj vlastný domov a svet, v ktorom to bude inak. Túžila som mať partnera, čo sa mi onedlho aj splnilo a v 2. ročníku vysokej školy som začala chodiť s Michalom – učiteľom a pracovníkom s deťmi. Okrem toho hral veľmi pekne na klavíri. Hoci bol o dosť starší ako ja, dobre sme si rozumeli a ja som verila, že je to muž môjho života a že sa mi nič lepšie nemohlo stať. Po roku však nastali v našom vzťahu problémy a keď sme začali hovoriť o našej spoločnej budúcnosti, zrazu cúvol. Povedal mi, že ma neľúbi. Veľmi ma to zranilo. Bola som zmätená, otrasená v dôvere aj voči Bohu. Ale život išiel ďalej, snažila som sa z toho dostať i keď to vo mne zanechalo hlbokú stopu. Blížili sa moje štátnice. To, čo sa dialo potom, je na ďalšie dlhé rozprávanie, ale výsledok je takýto: spoznala som Igora, môjho súčasného manžela, s ktorým máme štyri krásne deti – chlapcov:). Odvtedy ma za ten čas Boh previedol mnohými skúškami, radosťami aj ťažkými chvíľami. Medzi iným napríklad aj potratom nášho druhého bábätka. Postupne uzdravuje moju dušu zo všetkých zranení a učí ma neochvejnej dôvere v každej situácii. Lebo On je toho hodný. Dnes viem, že On je hoden toho, aby sme doňho vložili všetku svoju dôveru a nádej. Nie do človeka, lebo človek môže sklamať. Ale Boh nikdy nesklame. Som vďačná za rodinu, ktorú mi dal, za zmysel života –  že môžem kráčať za Ním a žiť v Jeho prítomnosti. Ako Jeho dcéra, Ním milovaná, naveky. A skrze Pána Ježiša som získala Otca v nebi – s ktorým sa môžem rozprávať a ktorý zapĺňa moje prázdne miesto v srdci, ktoré volalo po otcovi. A napokon, On uzdravuje aj vzťahy v našej rodine – dnes máme pekný vzťah s rodičmi, ktorí sa mimochodom po rozvode opäť druhýkrát spolu zosobášili, aj s mojimi súrodencami, mohli sme si mnohé veci vypovedať a odpustiť.

Aj ja som svedectvom toho, že Boh pozdvihuje zlomených, dáva radosť plačúcim a pokoj strateným. Ešte dnes je tu aj pre Teba – prosím otvor Mu svoje srdce a dovoľ, aby Ťa uzdravil, očistil a naplnil. Haleluja!

Anička G.

• 

•